Môj prvý kontakt s Babulou nebol priamy – ako dieťa som so záujmom a nadšením čítal rubriku ,,Babulin šenkvicko-slovenský slovník“ v obecnom časopise Šenkvičan. Po nástupe do KISu som Babulu stretával na početných podujatiach (napr. doteraz si pamätám jej fenomálne odspievanie Kaťuše na podujatí Spieva celá dedina).
Neskôr sme sa stretávali na zasadnutiach Komisie kultúry a cestovného ruchu OZ, kde som Babulu vnímal ako zaslúžilú a úctyhodnú dámu. No zároveň som si začal uvedomovať, že to, čo Šenkviciam zovšednelo a bolo považované za rutinu – a síce Babulina záľuba v zbieraní šenkvických výrazov – bolo nevyužitým a pritom pre celú obec i jej budúcich obyvateľov veľkorysým a nedoceniteľným dielom. Je to duševný vklad, obeta času, so stále sa opakujúcim a zhodnocujúcim zmyslom – veď koniec-koncov, Babula mohla v pokoji vysedávať na záhrade a celé nárečie jej mohlo byť ukradnuté. No, našťastie, nebolo to tak.
Preto som v spolupráci s vtedajšou predsedníčkou komisie – p. Šarmírovou – inicioval spracovanie dovtedajšej časopisovej rubriky do knižky. Knižka mala neskutočný úspech a Babula si vďaka tomu uvedomila, že jej činnosť nie je len príjemným trávením času na dôchodku, ale je záslužnou činnosťou v prospech celých Šenkvíc i regiónu. Spolupráca však touto knižkou – opäť našťastie – neskončila.
Babula ma pobúrila len raz – bolo to na požehnaní vína pri sv. Urbanovi (na šenkvických Greftoch, asi pred 10 rokmi) – kde počas dišputy s Cilkou Dugovičovou skonštatovala, že ona Európsku úniu nepodporuje – neskôr tento názor zmenila 
A keď sme pri Urbanovi, zase mi len napadá úsmevná príhoda. V úzkom kultúrnickom kruhu sme debatovali o pre nás nezmyselnom umiestnení ďalšej Urbanovej sochy na Kolinovičovom námestí. Do debaty vstúpila Babula s tým, že keď popri soche sv. Urbana na Greftoch máme Urbana na námestí a Urbanovu ulicu – tak toho Urbana máme viac ako šenkov a preto by sa Šenkvice mali premenovať na Urbanovice 
Ako vždy, mala pravdu.
Babulu každý Šenkvičan – a skutočne od tých najmenších až po najstarších – vnímal ako nenahraditeľnú súčasť koloritu našej obce. Ochotne prijímala pozvanie na besedy so žiakmi tunajšej základnej školy, ktorí počas troch školských rokov (2015/2016 – 2017/2018) navštevovali krúžok regionálnej výchovy ,,Krížom-krážom naším krajom“. Babulino meno otváralo dvere a malo v celých Šenkviciach náležitý cveng.
Aktívne sa zúčastňovala aj ďalších aktivít – patrila k najaktívnejším členom tunajšieho Miestneho odboru Matice slovenskej, prijala pozvanie a viackrát vystúpila aj so šenkvickými folkloristami (napr. aj počas spomienkového večera v novembri 2017, kedy sme do života uvádzali pamätnicu ,,50 rokov Folklórneho súboru Mladosť v Šenkviciach„) a spomínať na ňu budú aj v pezinskom Obstrléze.
Babula patrila k zakladateľom nášho o.z. ProKultura Šenkvice. Pre vydanie rozšíreného a doplneného slovníka ,,Jag nám dzobág naróstol“ dala zo seba to najlepšie – no čo viac! Pomohla zakladajúcemu občianskemu združeniu pomohla zohnať sponzorov a zvyšok chýbajúcich peňazí sme spoločne vyskladali z našich súkromných zdrojov ako dočasný vklad. Bezkonkurenčná aj v porovnaní s inými členmi o.z. bola v tom, ako predávala naše výtvory (napr. slovník či šenkvické kalendáre) – z okna svojho domu okoloidúcim alebo napr. na parkovisku pred Helmom či Jednotou celkom neznámym ľuďom. Doteraz sa smejem na predstave, ako mohli reagovať na to, že k nim pribehla agilná, postavou drobná dáma – strčila im do ruky slovník a vypýtala si 12 EUR
Nech sa na mňa ostatní pamätníci neurazia či nenahnevajú, Babula s pánom Plevčíkom patrili a patria k mojim ,,naj“. Cenil som si na nich triezvy pohľad na Šenkvičanov a všeobecne aj na spoločenský vývoj a dianie. Iniciatívne zbierali po obci podnety a vyhľadávali ma – už ani nie ako kronikára najväčšej malokarpatskej obce, ale snáď ako priateľa – aby sme o nich diskutovali a zachránili pre Šenkvice čo možno najviac nehmotného kultúrneho dedičstva.
Babula spolu so svojou sestrou Zdenkou mali ku mne špecifický vzťah aj z titulu rodeného Martinčana (,,Vy, Martinčania, ste predurčení na to, aby pod vašimi rukami rozkvitala kultúra. Asi to do vás kóduje tá turčianska zem.“) a možno poznáte tú historku, že v mladosti mala Babula nápadníka zo stredoslovenskej Novej Bane, no odmietla ho, nakoľko by sa musela odsťahovať za ním. Ona odmietla opustiť Šenkvice.
Ani najlepší matematik či štatistik by nespočítal naše stretnutia s Babulou – najmä ,,v jej kancelárii“, kde sme popri debatách jemne sledovali aj dianie na ulici. No Babula nebola, ako v Šenkviciach hovoríme: ,,okena“ 
Bola priamou účastníčkou diania. A hoci sme sa v rozhovoroch neraz dostali ku klebetám, Babula vždy promptne reagovala : ,,My neohovárame, my riešime komunálnu politiku!“ 
Áno, treba otvorene povedať, že Babula cítila dôsledky pribúdajúceho veku, vedela si ich priznať a svoje možnosti i zdravie vedela vždy racionálne vyhodnotiť a odhadnúť. Do poslednej chvíle si však uchovávala nadšenie – konzultovali sme všetko ohľadom rozpracovaných knižiek, vždy rada prijímala nové výzvy na rozpomínanie sa na staré Šenkvice. Bože môj, ani netuším, ako tie knihy dokončím bez takejto spoľahlivej ,,encyklopédie“…
Babula za svoj večer celkom právom a náležite považovala uvedenie do života slovníka Jag nám dzobág naróstol (23. 11. 2019), kde sme o.i. sprístupnili dočasnú výstavu ,,Fenomén Babula – Pocta šenkvickej ľudovej rozprávačke„. Nechala si dva dni na spracovanie a potom mi s dojatím v hlase volala a zhodnocovala, ďakovala. Vážila si aj pesničku, ktorú sme pre túto príležitosť skomponovali – ,,Babula je tetyčka naša-vaša“. Za podiel na organizácii tohto večera sa preto chcem opätovne poďakovať mojim skvelým podpredsedníčkam (Gabriela Čajkovičová a Martina Grancová), knižnej ,,krstnej mame“ (Soňa Mifková), za zhudobnenie pesničky (Maja Martišovičová), muzikantom a všetkým, čo sa na tejto udalosti podieľali (napr. aj Veronika Šuhajdová s manželom a ocinom) Vďaka patrí aj mojej mame, ktorá nás neraz rozvážala po celej dedine (Ev Ka) – napr. aj na Ranč či ku Zdenke na Modranskú ulicu – alebo ako Šenkvičáre hovorá : ,,na modranské“!
Všetci v mojom okolí vedeli, že keď mi volala Babula (alebo keď som ja volal Babule), bola to záležitosť prinajmenšom na hodinu Aj naposledy, keď som s ňou volal – bolo to na ceste domov z ministerstva – videla ma kolegyňa a na druhý deň mi hovorila : ,,Bože, aký si bol rozkošne veselý. V tých Šenkviciach musíte mať veselo.“
Babula sa tešila zo všetkých svojich vnučiek, pričom tú najmladšiu označovala írečitým šenkvickým výrazom (a pritom s najväčšou láskou v hlase) ako ,,vridvarecha“ a s úsmevom na perách, nakoľko v nej videla vzácny záujem o Šenkvice a všetko šenkvické
Babula pozorne sledovala aj moje akademické úspechy (preto ma rada oslovovala štýlom ,,Dobrý den, pán docent či profesór…„), bola svedkom doby, keď sa moje meno skloňovalo ako nový riaditeľ KISu a v čom sa určite všetci zhodneme, človek sa pri nej nikdy nenudil a čakal na každú perlu, ktorú dokázala pustiť do éteru aj úplne spontánne To všetko mi bude neskutočne chýbať.
Som veľmi rád, že sa nám podarili dve knižné diela a viaceré rozhlasové nahrávky, napr. táto (chcem sa za ne poďakovať Michalovi Hercegovi a Martinovi Jurčovi) : https://www.rtvs.sk/clanky/265140
Šenkvice plačú a hoci jej úmrtie nie je oficiálnym celoobecným smútkom, určitý šok a bolesť zo straty takejto kultúrničky si každý Šenkvičan, čo ju poznal, v sebe nesie. Zapamätajme si našu tetyčku Babulu, lebo ďalšiu už Šenkvice nikdy mať nebudú 
Za šenkvickú kultúru a v mene všetkých uvedomelých a zainteresovaných obyvateľov Šenkvíc – Martin Lukáč.
